extmin
Nevedel som sa dočkať, kedy sa dostanem z môjho malého rodného mesta a pôjdem na vysokú školu. Bol som pripravený na nové dobrodružstvá a nových priateľov. Pracovala som naozaj tvrdo na čiastočný úväzok, pretože sa mi páčilo mať peniaze na to, aby som sa mohla ísť najesť s priateľmi, a páčilo sa mi mať luxusný šatník.
Moji tínedžeri si musia vytvoriť svoj vlastný život. (Twenty20 @jacobandrews64)
Teraz žijem a vychovávam troch tínedžerov v tom istom meste, z ktorého som sa tak veľmi snažil uniknúť a som šťastný. Išiel som svojou vlastnou cestou. Nemal som rodičov, ktorí ma tlačili, aby som išiel cestou, ktorú som si nevybral ja, ale oni.
Moji tínedžeri majú svoje vlastné predstavy o tom, ako chcú žiť svoj život
Každé z mojich detí, moje krásne deti, ktoré už naozaj nie sú deťmi, majú svoje vlastné predstavy o tom, ako chcú žiť svoj život. Uviedli to veľmi jasne zakaždým, keď to urobili opustiť tímový šport alebo som sa neprihlásil do klubu, povedal som im, že si myslím, že by mali.
Môj najstarší, ktorý je mladší na strednej škole, dal veľmi jasne najavo, že 4-ročná tradičná vysoká škola tak skoro nebude v jeho budúcnosti. A to je pre mňa v poriadku.
Keď som mal deti, určite som si myslel, že budú chcieť ísť v mojich šľapajach – vyštudovať strednú školu a ísť na vysokú školu. Dúfal som, že zostanú pri športe dlhšie ako ja. Na strednej škole som toho mal dosť a uvedomil som si, že nikdy nebudem hviezdnym hráčom, a tak som sa vzdal basketbalu a softbalu, keď som roky hral a miloval som ho. Mám z toho výčitky.
Povedal som si, že ich postrčím a povzbudím a prinútim ich držať sa vecí dlhšie ako ja, pretože som mal pocit, že som urobil chyby a zmenilo by to môj život, keby som sa vybral inou cestou.
Moji tínedžeri sa musia vydať vlastnou cestou k dospelosti
Ale moje deti nie som ja a nie som tu na to, aby som ich sprostredkovane prežil. Mal som šancu byť teenager a žiť svoj život tak, ako som chcel. Mal som slobodu s niečím skončiť, keď som chcel. Musel som nájsť svoju vlastnú cestu bez toho, aby som bol mikromanažovaný, a to im dávam. Garantujem, že ak by ma moji rodičia tlačili, aby som pokračoval v hre, nenávidel by som to a tak trochu nenávidel ich za to, že ma tlačili.
Zažil som svoje vlastné chyby a ľutoval som a podľa toho som upravil svoj život. Žil som podľa svojich predstáv a dovolím svojim deťom, aby urobili to isté.
Nie som tu na to, aby som ich nútil robiť niečo, čo by som si prial, aby som robil, keď som bol v ich veku. Nie je mojou úlohou nútiť ich hrať na hudobný nástroj, ak nechcú. Mojou úlohou je povzbudzovať, navrhovať a rozprávať im svoj príbeh o tom, ako sa obzerám späť a želám si, aby som zostal zapojený do študentskej rady, pretože by mi to ako tínedžerke možno posilnilo sebavedomie.
No tým to pre mňa končí. Potom je čas ustúpiť a nechať ich, aby sa rozhodli sami , aj keď to neskôr ľutujú. Koniec koncov, trocha ľútosti nikdy nikomu neublížila, ale nútiť moje deti robiť niečo, čo zjavne nechcú, je škodlivé.
Viem to, pretože som bol svedkom toho, ako sa moje dieťa zrútilo, keď mal deväť rokov, pretože v tej istej sezóne robil basketbal a lyžoval. V piatok večer bol po lyžiarskom tíme taký unavený, hrať basketbal na druhý deň ráno bolo príliš veľa a keď som ho aj tak prinútil ísť, celý deň plakal. Chcel prestať a ja som naňho príliš tlačila a nútila som ho chodiť na hry a cvičenia.
Nielenže to zničilo náš deň a celú jeho sezónu, časom moje správanie zničilo lásku môjho dieťaťa k basketbalu.
Po tej zime som sa rozhodol, že tvrdo tlačiť svoje deti, aby niečo urobili, jednoducho preto, že som ľutoval, že som to neurobil, keď som bol v ich veku, nebude niečo, na čo by som si zvykol.
Základom je, že chcem, aby boli moji tínedžeri šťastní
Chcem šťastné deti. Chcem im dať nástroje, aby sa rozhodovali na základe ich života a okolností – nie na základe mojich výčitiek, myšlienok a spomienok spred takmer tridsiatich rokov.
Veci sa v priebehu desaťročí menia. Moje deti potrebujú autonómiu. Čo mohlo byť dobré pre mňa, nemusí byť dobré pre nich a mojou úlohou je venovať pozornosť tomu, čo mi moje deti hovoria. Nie sú tu na to, aby spravili koniec môjho života. Nie som tu na to, aby som ich nútil, aby boli lepšie ako iné deti v akademických alebo športových disciplínach, len aby som posilnil svoje ego.
Moje presvedčenia sa nemusia vždy vzťahovať na moje deti a to je v poriadku. Mojou úlohou je milovať ich; podporovať ich; a pripomínať im, bez ohľadu na to, akú cestu si zvolia, má byť len a len ich.
Tešiť sa môžete aj na: